Dejiny ev. a. v. cirkevného zboru v Dolnom Srní

Evanjelický augsburského vyznania cirkevný zbor v Dolnom Srní je relatívne mladý zbor, nie však vekom svojich členov, ale svojou minulosťou. Zakladajúca listina samostatného cirkevného zboru ECAV na Slovensku pochádza zo dňa 22. decembra 1950, kedy dištriktuálny konvent Západného dištriktu ECAV na Slovensku schválil konventuálne uzavretie a vyslovil sa za osamostatnenie.

Keďže je isté, že kresťanstvo a konkrétne reformačné myšlienky Lutherovho smeru reformácie boli tu udomácnené omnoho skôr, pozrime sa preto bližšie na historický vývoj kresťansko - evanjelického vyznania v tomto zbore.

Najstarší písomný záznam o existencii obce Dolné Srnie pochádza z roku 1388. V roku 1388 zamenil kráľ Žigmund Beckov Bánffyovcom za iné majetky a daroval ho 16. júla 1388 i s panstvom vojvodovi Ctiborovi a jeho bratom Ondrejovi a Mikulášovi (viď Vágujheli prépostság torténete od B. Reviczkého). Je to darovacia listina kráľa Žigmunda vojvodovi Ctiborovi za zásluhy panovníkovi, ktorá je písaná po latinsky. V tejto listine sa uvádza, že k hradu Beckov patrí okrem iného aj "vieska ... Zernye..."( Srnie ).

Prvá písomná zmienka o stopách kresťanstva na území obce Dolné Srnie pochádza z roku 1419. Časť obce zvanú Dolné Mlyny ( terajšia časť obce Dolné Srnie ) dal nový zemepán ( vojvoda Ctibor ) augustiniánskym mníchom z Nového Mesta nad Váhom, ktorých tam uviedol v roku 1419. Pravdepodobne títo mnísi dostali obec aj pod cirkevnú správu a z výnosu darovaných mlynov mali poživeň.

Prvá zmienka o tom, že v tejto obci stál aj kresťanský chrám Boží pochádza od historika Ladislava Paulínyho. Podľa L. Paulínyho malo Dolné Srnie kostol, ktorý ale v čase protireformačnom mnísi kláštora Bošáckeho zborili. Kostol tento mal stáť v hone zvanom dnes Lány, pri ceste vedúcej z Dolného Srnia do Bošáce. Obec neostala ani bez dotyku predreformačných myšlienok majstra Jána Husa a jeho nasledovníkov husitov. Stalo sa tak konkrétne vtedy, keď husiti prechádzali cez túto dedinu pri svojom víťaznom návrate pod vedením Prokopa Holého, nástupcu Jána Žižku. Vracali sa smerom od Bratislavy hore Považím. V roku 1428 obsadili husiti pod vedením Prokopa Holého Nové Mesto nad Váhom. Po boji pri Novom Meste nad Váhom odišli moravskolieskovskou dolinou do Uherského Brodu. Po slávnom víťazstve pri Domažliciach v roku 1431 cez našu dedinu znova prešli, zamieriac na Trenčín. No v tom istom roku sa sem opäť na čele s Prokopom Holým vrátili. Husitské nájazdy trvali až do roku 1433. Husiti sa v tomto kraji zdržali dlhšie a podľa ich obyčaje začali vo svojom okolí aj šíriť svoje učenie. To že tu niektorí z nich zostali aj natrvalo a sa tu usadili, svedčia aj niektoré priezviská, ktoré sú podľa obecnej kroniky českého pôvodu, ako napríklad : Blanár, Blažej, Bušo, Černý, Gavalec, Havalec, Margetin, Rehora a ďalšie.

Ako vieme, myšlienky husitov boli prípravnou a živnou pôdou pre prijatie neskoršej reformácie, ktorá začala 31. októbra 1517 a veľmi skoro našla svoje miesto v Uhorsku a teda i v tomto kraji. Upevňovaniu reformácie pomohol Lutherov výrok v jeho hlavnom spise, Kresťanskej šľachte nemeckého národa, kde sa hovorí, že ak sa duchovný stav stal nedbalým, Boh by mohol pomoci cirkvi skrze stav laický. Znamenalo to, že nielen duchovenstvo, ale teraz najmä feudáli mohli a mali šíriť kresťanskoreformačné učenie na svojich panstvách.

Pánom Beckova a tým pádom i pánom obce Dolné Srnie bol od roku 1525 František Bánffy. Tento sa pridal k evanjelickému učeniu a podporoval ho i na svojich majetkoch.

Už okolo roku 1540 nachádzame evanjelických farárov v Beckove a v Haluziciach. Z roku 1570 máme správu o prvom evanjelickom prepoštovi Melcherovi v Novom Meste nad Váhom. Na základe týchto údajov dá sa usúdiť, že reformačné myšlienky i v Dolnom Srní boli v 16. storočí už známe. Prvá písomná zmienka o existencii cirkevného zboru hoci zatiaľ ako fílie je spomenutá v roku 1522. Totiž v roku 1522 bola v Novom Meste nad Váhom založená prvá fara na Slovensku, ktorá inklinovala k reformačným myšlienkam a obec Moravské Lieskové a Dolné Srnie boli novomestskými fíliami.

V roku 1570 sa novomestské filie Dolné Srnie a Moravské Lieskové mohli verejne hlásiť k evanjelickému vierovyznaniu, ktoré sa v tej dobe od svojej matko - cirkvi oddeľujú a osamostatňujú. Svedčia o tom aj údaje z konca 70 - tych rokov 16. storočia, kde sa už spomínajú samostatní moravskolieskovskí farári, ktorí spravujú aj fíliu Dolné Srnie.

Prvým farárom v Moravskom Lieskovom bol pravdepodobne Paulus Dioniszi, pochádzajúci z Beckova. Spomína ho listina z roku 1584. Avšak podľa doložených dostupných prameňov farármi zboru moravskolieskovského boli títo:

  1. František N. Ako kazateľ mal na starosti veriacich v Mor. Lieskovom a v Dol. Srní okolo roku 1560.
  2. Ondrej Schinko, rodák z Prievidze. V roku 1579 podpísal poistenku o prijatí árendy.
  3. Martin Trenčiansky - Trencséni. Ako lieskovský farár prijal v roku 1586 sedecimu z Dol. Srnia.

Dolné Srnie ako fília Moravského Lieskového v tom čase pravdepodobne už nemala skôr spomenutý kostol, ktorý mal stáť v oblasti Lánov. Nie je totiž spomínaný v čase protireformačnom v roku 1662 v sťažnosti evanjelikov na krajinskom sneme. Tam sa doslova hovorí : "Nádasdyho kasnár a iní úradníci najprv len pohrozili obyvateľom Melčic, Haluzic a Moravského Lieskového ako aj filii Bošáca, že ak dobrovoľne neodovzdajú svoje kostoly a nevyženú svojich kňazov ( mysli sa evanjelických ), tak prídu s 300 vojakmi a obce tieto úplne zboria". Dolnosrňania teda navštevovali najmenej od príchodu protireformácie kostol a služby Božie v ňom odbavované v svojej matkocirkvi v Mor. Lieskovom, v Bzinciach pod Javorinou a v Trenčíne, a to až do roku 1950, kedy si postavili svoj vlastný. Po stránke cirkevno - organizačnej patrila fíla spolu so svojou matkocirkvou v Mor. Lieskovom a s fíliou Bošáca do seniorátu čachtického, a to až do roku 1773, keď tento seniorát definitívne zanikol. Dejiny kresťanstva na Slovensku uvádzajú, že tento čachtický seniorát s 15 zbormi patril do Nitrianskej stolice. Za pozornosť stojí poznamenať a pripomenúť si, že v druhej polovici 16. storočia a na začiatku 17. storočia v Uhorsku bolo vtedy 9 / 10 obyvateľstva evanjelického. Po žilinskej synode, ktorá bola zvolaná palatínom Jurajom Thurzom, veľkým ochrancom evanjelického učenia v marci roku 1610 a ktorá právne osamostatnila ev. a. v. cirkev v Uhorsku spod nadvlády katolíckej cirkvi, sa vytvorili 3 superintendencie. Fília Dolné Srnie bola podľa dostupných údajov začlenená do superintendencie ( dištriktu ) , do ktorého patrila Nitra, Tekov, Prešpork a na čelo ktorej bol zvolený superintendent ( biskup) Izák Abrahamides z Bojníc. Keď v rokoch 1671 - 1674 zasadali tzv. Prešporské súdy, bolo pred tieto súdy predvedených najprv v roku 1673 34 evanjelických kňazov a v roku 1674 až 700 ev. kňazov a učiteľov. Títo kňazi a učitelia boli nútení katolíckou vrchnosťou buď prestúpiť a zrieknúť sa úradu, alebo odísť do vyhnanstva. Tí, ktorí nepodpísali reverz (prestup), bolo ich 93, boli väznení na Branči, v Komárne, Leopoldove, Eberharde, Kapvári a Sarvári. V marci 1675 ich 41 predali na galeje do Neapola. Jeden jediný z obžalovaných evanjelických kňazov podľahol a prešiel ku viere katolíckej. Ostatní si volili zrieknuť sa úradu alebo odísť do vyhnanstva. Tieto udalosti neobišli ani Dolné Srnie ako fíliu Moravského Lieskového. V roku 1674 bol im pravdepodobne odobratý a zborený chrám Boží a ich kňaz Šmidelius povolaný na 4. marca tohože roku pred prešporský súd musel sa zriecť úradu.

V roku 1676 kráľ Leopold I. pod medzinárodným tlakom zrušil výroky súdov a vyhnanci sa smeli vrátiť. Po Tökölyho povstaní v roku 1678 bol kráľ nútený zvolať do Šoproňu snem, kde dovolil, aby si evanjelici v každej stolici postavili dva chrámy. Museli však stáť na odľahlejších a ťažšie prístupných miestach.

V Nitrianskej stolici, do ktorej patrilo i Dolné Srnie, boli vyčlenené dve miesta a to Stráža nad Váhom a Nitrianska Streda (neskôr i Prietrž). Z 880 odobraných chrámov dostali evanjelici len 50 a aj to záviselo od vôle zemských pánov. Susedným Bzinciam sa podarilo uchrániť chrám svoj až do roku 1733. Je dosť pravdepodobné, že Srňania chodievali do tohto chrámu Božieho v Bzinciach pod Javorinou od roku 1674 k spoločným bohoslužbám.

Keď v roku 1703 Fraňo Rákocy obsadil celé Slovensko a tak i Nové Mesto nad Váhom s okolím, vyhnali lieskovskí evanjelici kňaza (katolíckeho) Kozíka a dosadili na jeho faru evanjelického. Paulíny hovorí, že si Lieskovania povolali v roku 1706 za farára Matúša Rudinyho z Nitrianskeho Sádku.

Táto sloboda trvala však len 5 rokov, keď 6.decembra 1709 znova bol dosadený na lieskovskú faru katolícky kaplán novomestskej prepozitúry Jelenfi. Od tohto obdobia bolo Srnie spolu s Moravským Lieskovým bez svojho evanjelického kňaza a chrámu a to až 70 rokov. Veriaci chodili na riadne služby Božie a k Večeri Pánovej pravdepodobne do blízkych Bziniec pod Javorinou alebo do vyše 20 km vzdialeného Trenčína. Podľa vizitačných zápisníc z roku 1863 a 1902 lieskovskí a srnianski evanjelici sa schádzali v tých smutných časoch k súkromným bohoslužbám v stodole Moravsko-lieskovského cirkevníka Blanára. V roku 1756 po viac než 40 - ročnej vláde katolíckeho kňaza v obci patrilo do katolíckej cirkvi len 365 ľudí, hoci evanjelikov bolo 2544. Znamená to, že len jedna sedmina sa hlásila ku katolíckemu vyznaniu.

Tento stav trval až do roku 1781, kedy veľký osvietenský panovník Jozef II. vydal Tolerančný patent, v ktorom povoľoval evanjelikom postaviť si chrám a povolať si kňaza i kantorov všade tam, kde ich bolo aspoň 100. Dňa 23. augusta 1783 podali si moravskolieskovskí, zemianskopodhradskí, zemianskolieskovskí, malostankovskí a záriečskí evanjelici žiadosť cisárovi Jozefovi II. o udelenie povolenia postaviť si chrám a pozvať si kazateľa. Na túto žiadosť prišla prajná odpoveď dňa 30. októbra 1783 (viď Ludovít Holuby, Krátka história ev. a. v. cirkvi zemianskopodhradskej str. 25, 26). Cez celú zimu v roku 1784 trvali medzi cirkevníkmi moravskolieskovskými a srňanskými hádky, kde by sa mal hneď spočiatku jari 1785 vystaviť chrám Boží. Srňania na čele so zemským pánom Kleberichom chceli mať kostol v Dolnom Srní, Lieskovania zase vo svojej obci. Lieskovania preto začali stavať faru v r. 1784 zo surových tehál i bez Srňancov. Žiadosť, aby chrám stál v Dolnom Srní, nebola akceptovaná, nakoľko Srňania tvorili iba jednu štvrtinu zboru.

Tento chrám Boží bol vysvätený vo Veľkú nedeľu po sv. Trojici r. 1786 seniorom a farárom trenčianskym Jánom Zubkom a podhradským farárom Zigmundom Paulínym. Richtár, notár a väčšina prísažných už boli v tom čase evanjelici. V roku 1807 tento chrám Boží vyhorel a to na prvú nedeľu po Trojici. Opravený bol podľa dostupných údajov až v roku 1917. V rokoch 1821 a 1840 prišli ďalšie požiare. Chrám bol opravený pomocou Ludevíta Szontága, komposesora, srňanského statkára, ktorý sprostredkoval finančnú výpomoc s grófkou Erdödičkou. Posledný požiar vznikal v roku 1842. V rámci opráv väčšieho rozsahu pribudla k tomuto chrámu v roku 1893 32 metrov vysoká murovaná veža posvätená 15. nedeľu po Sv. Trojici biskupom Baltíkom.

Združenie evanjelickej mládeže

V 50 - tych rokoch 19. storočia si Srňania postavili peknú dvojtriednu školu s bytmi pre učiteľov a v roku 1890 zvonicu za 1000 zlatých, do ktorej zavesili zvon v cene 400 zlatých. V roku 1921 prichádza do tohto zboru kňaz Martin Rázus. O dlhoročnej bohatej aktivite členov fílie v medzivojnovom období svedči rozvinutá činnosť na poli cirkevnom i kultúrnom v rámci Združenia evanjelickej mládeže, Jednoty evanjelických žien a Združenia evanjelického dorastu.

Po skončení II. svetovej vojny mala fília Dolné Srnie okolo 1000 členov zboru.


Vznik samostatného cirkevného zboru v Dolnom Srní

Myšlienka osamostatnenia sa Dolného Srnia od svojej matkocirkvi v Moravskom Lieskovom nevznikla až v roku 1950. Mala za sebou už dlhší vývoj, ktorý mal svoje korene už pri výbere miesta chrámu po Tolerančnom patente v roku 1784 .Tu dochádzalo k rôznym sporom a nezhodám. Tento proces pokračoval a vyhrocoval sa v 19.storočí, kedy došlo k nezhode medzi Dolným Srním a Moravským Lieskovým vo veciach zriadenia zboru, a to, čí bude patriť pod autonómnu správu, alebo pod patentálne zriadenie. Do konca Dolné Srnie podalo žalobu na svojho farára a matkocirkev v Moravskom Lieskovom a to seniorovi Kokešovi v Lazoch pod Makytou. Tu sa prvýkrát písomne spomína žiadosť Dolného Srnia o osamostatnenie , " ak nedojde k vyhoveniu ich žiadosti, aby patrili pod superintendenta K.Kuzmányho a teda pod patentálne zriadenie (vid. konventuálna zápisnica zo dňa 19.októbra 1862). 27.decembra 1860 sa pri zakladaní spolku "Obilnica" v Dolnom Srní spomína myšlienka stavby vlastného chrámu Božieho. "A aj to je známo každému, že bude nastávati potreba stavať chrám Boží, ktorý tisíce bude požadovať od nás - nebudeli to dobré od nás, když pomalu si neco aspoň prichystáme ?"(Založenie Obylnice z 27.decembra 1860, cirkevno - zborový archív).

V roku 1947 sa v seniorálnej zápisnici ev. a. v. bratstva trenčianskeho konštatuje, že "fília Dolné Srnie kúpila Salvendrovský majer a tak sa priblížila k starej túžbe vybudovať cirkevné budovy a položiť základy k utvoreniu nového samostatného zboru". V zápisnici zo zasadania seniorálneho presbyterstva 24. júna 1948, str.23 sa uvádzajú nasledovné údaje: "Fília moravskolieskovského zboru Dolné Srnie kúpila za 238 000,- Kčs majer Dr.Maxa Salvendriho v Dolnom Srní pre účely budúceho ev. zborového domu. Fília má v hotovosti 41000,- Kčs, 211000,- Kčs na viazaných vkladoch. Žiada na tento účel povoliť pôžičku 200 000,- Kčs. Seniorálne presbyterstvo v zmysle bodu e/ § 128 CÚ pôžičku povoľuje."

Z bytu správcu majera ( Černay ) urobili farský príbytok a sýpku prebudovali na úhľadnú modlitebňu. Dňa 2l.mája 1950 úradne na celozborovom konvente zástupcovia fílie Dolné Srnie požiadali svoju matkocirkev o vypustenie zo spoločného viacstoročného zväzku. Konvent žiadosti vyhovel.

V zápisníc zo zasadnutia seniorálneho presbyterstva Trenčianskeho ev. a. v. seniorátu zo 7. júna 1950 sa na str. 21 uvádza : "Fília zboru moravskolieskovského Dolné Srnie podáva si žiadosť o osamostatnie. Seniorálne presbyterstvo žiadosti Dolného Srnia vyhovuje a v zmysle CÚ § 78 - 80, 83 ako aj 104, 249, 250, 251 vyslovuje osamostatnenie Dolného Srnia."

Posledný orgán, ktorý mal dať súhlas k ukončeniu procesu zakladania samostatného ev. a. v. cirkevného zboru v Dolnom Srní, bol dištriktuálny konvent. V zápisnici z riadneho konventu Západného dištriktu ECAV na Slovensku, ktorý bol v Bratislave v dňoch 20. - 21. decembra 1950 sa na str.36 uvádza : "Dištriktuálny konvent správu berie na vedomie a podľa § 83 CU udeľuje súhlas k osamostatneniu Dolného Srnia a jeho vypusteniu zo zväzku ev. a. v. cirkevného zboru v Moravskom Lieskovom. Dištriktuálny konvent schvaľuje osamostatnenie a systematizovanie kňazskej stanice. Žiada o súhlas Slovenský úrad pre veci cirkevné o systematizovanie kňazskej stanice v Dolnom Srní."

Posledná listina, ktorá bola nutná na osamostatnenie Dolného Srnia ako samostatného cirkevného zboru Ev. a. v. cirkvi na Slovensku, bolo oznámenie - výpis zo zápisnice dištriktuálneho konventu Západného dištriktu ECAV zo dňa 20. - 21. decembra 1950, kde sa oznamuje, že: "Dolné Srnie sa stáva samostatným ev. a. v. cirkevným zborom v rámci trenčianskeho seniorátu Západného dištriktu a v rámci generálnej celocirkvi evanjelickej aug. vyznania na Slovensku." Tento výpis zo zápisnice bol podpísaný 22.dec.1950 bratom biskupom Fedorom Rupeldtom. Tým sa dokončil proces osamostatňovania cirkevného zboru. V Dolnom Srní bola vytvorená samostatná kňazská stanica.